-
História plemena
Maltézsky psík je jedným z najstarších trpasličích plemien, bol veľmi ceneným luxusným psom Antiky, symbolom bohatstva a postavenia. U tak starého plemena je takmer nemožné vysledovať ich stopu i dejiny až k ich začiatku. Teórií je viac, ako dôkazov.
Pochádza z ostrova Malta, ktorého meno nosí, zo sicílskeho prístavného mesta Melita, alebo dokonca z ostrova Melitaea pri brehoch Dalmácie? Pravdepodobne však ani z jedného z týchto miest. Prezrádza to jeho meno “Bichon maltais”, pochádzajúce zo slova “malat”, čo znamená útočisko, alebo prístav. Tento slovný základ sa vyskytuje v mnohých názvoch oblastí Stredozemného mora. Malý biely psík sa vyskytoval zrejme vo všetkých prístavoch popri antickej obchodnej ceste Stredozemného mora, a to nie ani tak veľmi ako psík na pestovanie, ale ako lovec myší a potkanov. Odkiaľ prišiel a v akom psom plemene sú jeho korene, sa dnes už nedá dokázať. Dnes je historicky podložené, že maltezáčik nebol objavený na Malte. Týmto, v antike vychýreným obchodným miestom, sa stal len známym a Malta sa tiež zaslúžila o zachovanie jeho dnešnej podoby.
Z Malty putoval malý psík na obchodných lodiach do celého, vtedy známeho sveta. Existujú indície, že dosiahol dokonca Japonsko, Filipíny a Cínu a že maltezáčik silne ovplyvnil chov všetkých malých psíkov a tiež genetický základ Lhasa Apso a Tibetského teriéra. To by vysvetľovalo recesívny biely gén, ktorý sa v týchto orientálnych rasách vyskytuje.
Darwin určil pôvod tohto plemena asi na 6000 rokov pnl. Najstarší dôkaz existencie maltezáčika v stredozemnej oblasti bol nájdený v egyptskom Faynne blízko Kaira pri vykopávkach. Soška tam nájdeného psíka je datovaná asi do 600 r. pred naším letopočtom. Aj na dva a pol tisíc rokov starých amfoach z Vulci, ktorá pochádza z athénskej umeleckej školy, je vyobrazený psík podobný maltézáčikovi a nápis MEAITAIE.
Od r.500 pred n.l. Aristoteles (384-322 pr.n.l.) uverejnil prvý opis plemena. Ako pôvod uvádza ostrov Malta. Chváli perfektné proporcie maltezáčika a zrovnáva jeho veľkosť s veľkosťou lasice, alebo potkana.
Ak sú pravdivé zachované správy, potom bol maltezák v pravom slova zmysle milý a drahý. Ľudia boli ochotní zaplatiť za svojho drobčeka astronomické sumy, živili svojho miláčika vybranými jedlami zo zlatých misiek a po smrti mu nechali urobiť umelecké náhrobné kamene a pamätné miesta. Početné sú správy, podľa ktorých psík náklonnosť opätoval láskou a vernosťou až za smrť. Viackrát je v starých textoch zachytené, že maltezák nasledoval svojho pána v smrti.
Aj Rimania s určitým postavením a menom v rímskej ríši napodobňovali cisára Claudia
a “zdobili sa” maltezákom, predovšetkým dámy zo spoločnosti. S ich obľubou nové veci ihneď zdokumentovať, zaradili rímski dejepisci maltezáka ako import “Catelli”, ako nápadne malého psíka do lona s dlhou hodvábnou srsťou a pérovito zatočeným chvostom. Básnik Stravon (63 pr.n.l. – 21 n.l.) mu dal meno “Canis dingo throno”, pretože bolo v móde u princov držať maltezáka na rukách, kým sedeli na tróne a Plinius starší (23-79 n.l.) zaznamenal, že maltezák môže byť biely, čierny, alebo aj čierno-biely.Za čias apoštola Pavla bol Publius rímskym miestodržiteľom na ostrove Malta.
Jeho tieňom bola “ISSA”, malý maltezák. Publius miloval svojho psa nadovšetko a nechal ho portrétovať. Namaľovaný obraz mal byť údajne tak vydarený, že originál a obraz bolo len veľmi ťažko od seba rozoznať. Kto bol geniálnym maliarom, nie je známe. Zachovali sa dodnes len verše básnika M.V.Marcialusa (40-104 n.l.), ktoré malú Issu zvečnili: ,,Issa je hravejšia ako Catullov vrabec, Issa je čistejšia ako bozk holuba, Issa je jemnejšia ako dievčatá, Issa je drahocennejšia ako indické šperky…,,Pomalým zánikom rímskej svetovej ríše zmizol v temnotách dejín aj maltezák. Posledné stopy pochádzajú z Byzancie, z hlavného mesta západorímskej ríše. Potom maltezák asi na 1000 rokov zmizol. Až začiatkom renesancie nastáva v Európe znovuzrodenie tohto plemena psa.
Počas renesancie, básnik Ludovico Ariosto v niekoľkých vetách svojho literárneho diela, Orlando Furioso, opisuje maltézskeho psíka:
,,Najmenší pes, akého kedy príroda stvorila, jeho dlhá srsť, belšia ako hermelín, jeho ladné pohyby a nádherný, neporovnateľne elegantný vzhľad.,,Akonáhle znovu získalo vyššie miesto umenie a kultúra v živote bohatých a mocných, je aj maltezáčik znovu tu. Objavuje sa na francúzskych tapisériach zo 14.storočia a.i. (“Dáma s jednorožcom” Cluny múzeum, Paríž),
flámskym maliarom Hansom Menelingom (1425-1500) je postavený k márnivosti,
na jednom talianskom obraze z rovnakého obdobia beží vedľa archanjela Raffaela, ktorý vedie svätého Tobiasa,
alebo sedí pri nohách cisára Karola V. v jeho študentskej izbe. Pritom však bol myslený umelcom ako znak hodnosti. Obrazy z tejto doby neboli len dekoráciou. To, čo obklopovalo človeka, bolo jasnou výpoveďou v jeho postavení, názoroch, charaktere, alebo to bolo určitým prísľubom. Tak sa nechal napríklad namaľovať Federico II. Gonzaga, knieža z Mantovy okolo r. 1530 Tizianom, aby ho jeho nevesta lepšie spoznala.
Francisco Montemezzano (1540-1602) Portrait of a Lady
V Anglicku bol prvým majiteľom maltezáka Henrich VIII., je tu predpoklad, že ho dostal ako “Lyončana”. Nie však preto, že by niekto chcel kráľovi predať niečo, čo tu ešte nebolo, ale jednoducho preto, že plemeno nevedeli lepšie určiť.
Henrichova dcéra Elisabeth I. dostala v r. 1583 svojho maltezáka ako darček od sultána z Turecka. Počas jej panovania sa zopakovalo v anglickej šľachte to, čo už predtým zažili Gréci a Rimania. Malý psík sa stal “nutnosťou”. Dr.Johannes Caius, osobný lekár Alžbety v r. 1570 vo svojej encyklopédii psov pomenoval dôvody pravým menom. Zaradil maltezákov medzi “Spaniel Gentle”, resp. ich nazval “Canis delicati”, a ďalej napísal: tento druh je veľmi malý a je predovšetkým vhodný pre potešenie a zábavu žien. Čím menšie je zviera, tým je pre nich milšie, aby ho mohli nosiť na prsiach, mať v posteli, alebo držať na rukách, keď sedia v koči. Dr. Caius uvádza, že vo všeobecnosti sa verilo, že títo malí psi majú liečivú silu. Ich vlastnou telesnou teplotou údajne “vytiahli” bolesti a chorobu z oblasti hrudníka a žalúdka, keď ich chorému priložili na tieto miesta. Caius neuvádza, ako sa podarilo pri vtedy bežnom šľachtení “krížom-krážom” dodržať mini veľkosť maltezáka. Uvádza to však E.Topsel v r. 1607. Títo, podľa jeho slov priateľskí a odvážni psi s luxusnou hodvábnou srsťou boli zatváraní do malých bedničiek, aby ďalej nerástli. Pre istotu dostávali aj málo jesť. Za čias Topsela bol dospelý maltezák asi 1 stopu vysoký, t.j. asi 30,48 cm. Približne v tom istom roku vydal Aldro Vandus dejiny plemena maltezáka, ukazuje a popisuje dva rozdielne varianty: dlhosrstého maltezáka a iného, s pomerne krátkou srstou.
Existovala naozaj krátkosrstá varianta maltezáka, alebo bola táto krátka srsť “urobená” človekom ? Angličania majú totiž ešte dve iné mená pre maltezáka. Tak vystupuje aj pod menom “Shock Dog” / “Strubbel Hund” – ježatý, strapatý pes. Pod týmto milým priateľským menom sa skrýval zanedbaný, nepestovaný psík, ktorý nikdy neprišiel do styku s vodou. Ľudia sa v tomto období tiež nekúpali, pokiaľ sa tomu dalo zabrániť. Pokladali to za zdravé. Nedá sa teda predpokladať, že by boli častejšie kúpali svojho psíka. V dôsledku toho pobehovali mnohí maltezáci s odstávajúcou, sfilcovanou srstou.
Druhý, taktiež človekom vytvorený variant bol “malý leví pes”. Telo maltezáka bolo zozadu až po rebrá vyholené. Na nohách zostali len chumáče srsti nad labkami a aj chvost bol do polovice vyholený. Táto psia móda bola obľúbená aj na francúzskom dvore, ako ukazuje portrét markízy de Pompadour (1721-1764).
Tu sedí vedľa kalamára jej na leva ostrihaný čierno-biely psík.
Nakoniec to však bola chýbajúca starostlivosť, ktorá zapríčinila, že maltezák vyšiel z módy, ako to zaznamenáva sarkasticky prírodovedec Buffon: “ktorá dáma chcela byt vo vyššej spoločnosti “módna” nosila so sebou svojho mini-maltezáka v rukávniku. Keďže však maltezáci nezostali vďaka zlej starostlivosti žiarivo bieli a krásne hodvábni, ba často boli doslovne celí od špiny, vyšli čoskoro z módy nielen rukávniky, ale aj bieli psici”. Z palácov zmizol maltezák tak dôkladne, že Buffon ho mohol nakresliť vo svojej knihe prírodných vied, vydanej v r. 1777, len podľa rytiny z kráľovskej knižnice.
Ako “posledného svojej rasy” ho zachytil na olejomaľbe v Anglicku známy maliar Landseer v r. 1830.
Nemal však s názvom obrazu celkom pravdu, ale len takmer.
Na ostrovoch už takmer neboli maltezáci. Bolo ich tak málo, že sa v r. 1841 rozhodli pri dvore priniesť pre kráľovnú chovný pár z Manily – z Filipín. “Cupid” – psík a “Psyché” – sučka však boli po desiatich mesiacoch na lodi v takom stave, že si netrúfli darovať ich kráľovnej Anglicka. Kráľovná Viktória musela počkať. Napriek tomu neskôr chovala maltezákov. Cupid a Psyché sa dostali k bratovi lodného kapitána, ktorý síce dovtedy choval len mastifov, ale veľmi rýchlo sa zaľúbil do novo prišelcov. Aký vynikajúci bol tento “šľachtiteľský” materiál, ktorý dostal, dokazuje list z roku 1859: “Moja Psyché, priamy potomok Cupida a Psyché z Manily je teraz ako 20-mesačná čisto biela, váži 3 1/4 funta, jej srsť meria cez ramená v plnej dĺžke 15 inchov (38,1 cm) a keď sa hrá a skáče, vyzerá ako lopta zo splývajúceho hodvábu a chvost jej padá na chrbát ako sklenené vlákna”.
Zo všetkých plemien psov vhodných do lona je toto plemeno najmilšie, je výnimočne živé a múdre, plné zmyslu a absolútne oslobodené od defektov španielov, ako je chrápanie alebo prudké dýchanie, a pritom je od prírody čistotné a učenlivé.
Toľko dobrých vlastností sa jednoducho muselo dostať do povedomia ľudí. A to sa aj stalo. Maltezák našiel v Anglicku, ale aj na kontinente znovu priateľov, ľudí, ktorí ho brali vážne ako psa, nekrížili ho nezmyselne s inými plemenami, aby dosiahli celkom “osobného” miešanca, ale naopak, snažili sa zachovať jeho čistú rasu.
Keď sa začali chovatelia organizovať, zakladať spolky a prvýkrát v dlhých dejinách maltezáka zostavili štandard plemena, začalo to ísť s týmto psíkom pomaly, ale trvalo hore.
Na čom sa však dlhé roky nemohli zjednotiť, bolo zaradenie maltezáka. Mal sa priradiť k teriérom, ako mnohí žiadali podľa jeho temperamentu a trvalej ostrosti na potkany, alebo ho zaradiť k španielom (kvôli stavbe tela a srsti) ?
V roku 1862 bolo na výstave v Londýne vystavených 20 maltezáčikov. Anglický chovateľský klub bol založený v roku 1873. Jednou z prvých úloh bolo vytvoriť plemennú knihu. V prvej anglickej plemennej knihe bolo zapísaných dvadsaťštyri maltezáčikov zaregistrovaných medzi rokom 1859 a 1873. Dnešnému štandardu však nezodpovedali. Veľkosť celkom nesedela, srsť bola vlnitá a boli aj psi s vysokými, aj s nízkymi ušami.
Veľmi známou chovateľkou od roku 1875 až do roku 1885 bola lady Giffardová, ktorej psy boli známe svojou dlhou hodvábnou srsťou. Dvaja z jej najslávnejších psov boli štvorfuntový “Hugh” a jeho sestra z jedného vrhu, trojfuntová “Queenie”.Od roku 1902 do roku 1913 boli v Kennel klube aj triedy pre maltezákov, ktorí mali inú farbu, ako požadovanú “čisto bielu”. Američania mali zvláštnu slabosť pre týchto psíkov. Do plemennej knihy AKK boli prvé dve maltézske suky zapísané v r. 1888. Boli to “Snips”, ktorej pôvod bol neznámy a “Topsy”, import z Anglicka. Do roku 1914 prišlo veľa psov z Anglicka do Spojených štátov amerických a okamžite sa množstvo chovateľov zameralo na “zlepšenie” maltezáka. Krížili ho často s trpasličím pudlom a dúfali v pozitívne výsledky pre obe plemená. Namiesto toho zaniesli chyby oboch plemien (ako je tvar očí a štruktúra srsti), ktoré sa sporadicky vyskytujú dodnes.
Americký kennel klub má dodnes iný štandard plemena pre maltezákov ako je európsky a pre všetky k FCI pričlenené krajiny. V Amerike sú psici viac “šteňacieho” výzoru, resp. ako “bábika”, skôr kvadratické, majú vyššie nohy a oveľa guľatejšiu hlavu, čo dosť často vedie k ťažkostiam pri pôrode. Maltezák sa nestal psom, ktorý by bol chovaný masovo po celom svete. Odhliadnuc od Japonska, kde v obľúbenosti vážne konkuruje národnému plemenu Akita-Inu, má maltezák v mnohých krajinách skôr malú, ale ušľachtilú spoločnosť fanúšikov. Tak je napríklad v Austrálii niekoľko málo chovateľov, ktorí ešte k tomu musia zápasiť s mnohokrát rozdielnymi chovateľskými podmienkami v jednotlivých spolkových štátoch. V Taliansku – patronátnej krajine maltezákov, bolo v roku 1970 registrovaných len 5 (!) šteniatok. V r. 1992 to už bolo 775. Aj vo francúzsku už 20 rokov dochádza síce k pomalému, ale trvalému stúpaniu záujmu o maltezákov. Za rok je to teraz 500 šteniatok.
Ale samozrejme aj v 20.storocí ostal maltezák psíkom, ktorého je často vidieť vo vilách a palácoch. Napríklad žurnalistku Chairu Pisani sprevádzal pri všetkých interview jej maltezák “Aennchen Kara Dancer”. Aennchen bola napríklad tiež pri interview šacha z Perzie, Marlona Branda a Charltona Hestona, kde sa predvádzala divákom. Odkedy Liz Taylorová nosí na rukách pri oficiálnych príležitostiach svojho obľúbeného maltezáka “Sugara”, vyskytuje sa tento biely psík stále častejšie v módnych časopisoch. Maltezáčika mal aj Elvis Presley a má ho aj Madona. Viac pod V.I.P. maltezáci.
